Najkrajším darčekom je srdce

   .Vo vianočnom období radostne zaznieva pieseň Dobrý pastier sa narodil... Tým Dobrým pastierom je Pán Ježiš; sám to o sebe viackrát povedal. Pomenovanie Dobrý pastier má aj občianske združenie v Kláštore pod Znievom. Prečo toto pomenovanie? Koho tam môžeme stretnúť? O odpoveď na tieto i ďalšie otázky sme poprosili kňaza Vladimíra Masláka, ktorý sa tu obetavo venuje... Ale to nám povie už on sám.

   Koho môžeme stretnúť v zariadení, ktoré má názov Dobrý pastier?
rn07.jpg (54384 bytes)    Na prvom mieste tu môžeme stretnúť ľudí, ktorých si Pán Ježiš "našiel". Máme tu zázemie, ktoré nám Pán Ježiš pripravil. Je to miesto, kde sa od r. 1250 prednášali Bohu modlitby, kde sa oslavovalo Božie meno..., je to miesto premodlené. Práve toto premodlené miesto je najlepším "inkubátorom" pre ľudí, ktorí ešte potrebujú vyzrieť v osobnosti, alebo potrebujú nájsť domov, potrebujú ešte viac pocítiť Božiu lásku... V Kláštore pod Znievom sme teraz sami chlapi. Momentálne je to naozaj naplnené. Vonku sú už chladné dni, takže tých našich kamarátov chlapcov máme teraz dosť. Je nás už cez 60. (Rozhovor bol urobený začiatkom novembra, takže na Vianoce to bude asi ešte viac).
   Prečo názov Dobrý pastier?
   Symbol Dobrého pastiera ma oslovil ešte vtedy, keď som bol ako bohoslovec zo seminára v Ríme v katakombách. Je to najstarší symbol - Dobrý pastier, ktorý nesie na svojich pleciach ovečku. Ja sám som sa cítil takou ovečkou, ktorú Pán Ježiš našiel. Kvôli tomu, že je to najstarší symbol, dali sme si to do názvu: Občianske združenie Dobrý Pastier. Každý z nás je takou zablúdenou ovečkou, ktorú Pán Ježiš hľadá. O to viac ešte my na tomto mieste, ktorí sme z takých rozličných skupín, vrstiev ľudí, ktorí žijú v dnešnej dobe. Aj sami chováme ovečky. Ja sám som kedysi pásaval ovečky, takže tento symbol mi je veľmi blízky. Viem, aké je to zvieratko, ako sa správa, aj to, ako sa k nemu správa dobrý pastier.
   Ako sa zrodila myšlienka pomôcť týmto ľuďom?
   Táto myšlienka sa zrodila zo sviatku sv. Vincenta de Paul. Tento svätec je silnou osobnosťou, ktorá ma oslovila a motivovala. Na sviatok sv. Vincenta som si ráno pripravil na sv. omšu kázeň o sv. Vincentovi. Keď som potom šiel ulicami mesta, videl som veľa ľudí, ktorých som aj poznal, ľudí, ktorí potrebovali pomoc a ja som ich iba pozdravil. Prišiel som domov a uvedomil som si, že je ľahké pripraviť si kázeň o sv. Vincentovi, ale v skutočnosti som zlyhal, keď som prechádzal ulicami a videl som týchto ľudí, ktorí boli veľmi chorí, mali zápal pľúc... Videl som jedného kamaráta, ktorý mal zlomenú ruku a ja som ho nechal na lavičke. Vrátil som sa do mesta a zobral som ho na faru. To bol jeden z prvých chlapcov, ktorý našiel útulok, vtedy ešte u mňa na fare, kde som pôsobil.
   Aké boli začiatky?
   Začiatky boli veľmi ťažké. V prostredí, v ktorom sa nachádzame, bolo ovzdušie dobré. Boli sme veľmi vďační za túto možnosť, ktorú sme dostali priamo od otca biskupa Rudolfa Baláža. Aj touto cestou mu chcem veľmi poďakovať za to, že nám tak veľmi pomohol aj tým, že nám ponúkol miesto v starobylom kláštore v Kláštore pod Znievom. Nemali sme však prostriedky na to, aby sme si mohli zabezpečiť dostatok stravy, oblečenia, aby sme mali čím kúriť... Začiatky boli naozaj ťažké, ale neďaleko Kláštora pod Znievom, vo Vrícku, sú dve rehoľné kongregácie - sestier Božského Vykupiteľa a sestier satmárok a tieto sestričky nám v začiatkoch v mnohom veľmi pomohli...
   Čomu sa v tomto zariadení venujete?
   Máme také naše heslo: "Keď sa vylieči duša, telo sa dá ľahko do poriadku." V prvom rade sa snažím o "animoterapiu". Snažím sa im duševne pomôcť - nájsť zmysel života, odpustenie u Pána Boha a cez modlitbu, sväté prijímanie, svätú spoveď alebo cez prípravu k sviatostiam sa ich snažím motivovať. Potom, samozrejme, vybavujem tie základné veci, ktoré buď stratili alebo zanedbali (občianske preukazy, kartičky poistenca, rozličné dávky). Keď je už niekto viac-menej "na ceste", tie základné veci sú vyriešené, snažíme sa ho zamestnať - je to pracovná terapia. Opravujeme tento starobylý kláštor, chováme ovečky, kravy, máme hospodárstvo. Sami si varíme, perieme, upratujeme. Aj touto prácou sa snažíme posväcovať seba aj okolie.
   Čo vám osobne pomáha v tejto určite nie ľahkej službe?
   Deň začíname modlitbou breviára, rozjímaním. Každý deň čítame životopisy svätých - pre nás je to evanjelium v praxi. Títo ľudia, ktorí našli cestu k Bohu, nás motivujú. Veľmi nám pomáha sviatostný život. Každý deň sa presviedčame o Božej prozreteľnosti. Ak dáme Bohu to, čo mu patrí, tak potom denne žijeme zo zázrakov, ktorými sa Pán o nás stará. Vždy nám pošle to, čoho máme práve nedostatok.
   Mnohí z týchto mužov sú v Dobrom pastierovi práve preto, že nikdy nemali alebo stratili domov. Nachádzajú ho v tomto spoločenstve?
   Mnohí z nich tu nachádzajú novú rodinu. Nie sú to pokrvní príbuzní, ale sú to duchovní bratia, bratia, ktorí si navzájom pomáhajú. Čím dlhšie sú u nás, tým sú ich vzťahy na ceste k Bohu vždy lepšie a lepšie. Nájdu tu oporu a pomoc a vedia si to vážiť. Sú za to vďační. Niekedy sa nájdu aj výnimky.
   Čím sú pre vás Vianoce?
   Asi sa to nedá tak celkom opísať. Tým najsilnejším zážitkom pre mňa je, keď sú ľudia pri stole. Nie je to nejaká pestrosť jedál, ale pre mňa sú Vianoce vtedy, keď si s chlapcami môžem sadnúť k spoločnému stolu. Viem, že pre niektorého z nich sú to skutočné Vianoce po 15 alebo po 20 rokoch. Viem, čo vtedy prežívajú. Pre mňa sú Vianoce v tom, že môžem pomôcť niekomu, kto Vianoce vo svojom živote roky nemal.
   Vianoce sú vtedy, keď človek príde do prostredia, kde ho majú radi. Myslím si, že mojou cestou nie je nejako týchto ľudí poučovať, tým najdôležitejším je mať ich rád takých, akí sú. Oni, keď vidia, že ich niekto má rád, že ich berie takých, akí sú, tak pre toho človeka urobia všetko, sú vďační. Viackrát som od nich počul, že keby bolo treba, boli by ochotní aj život za mňa položiť. Ale to isté by som dokázal aj ja povedať. Vážim si každého jedného. Každý človek, ktorý prichádza k nám, prichádza aj do môjho srdca a nie je mi ľahostajný. Aj keby sa inakšie rozhodol, ostáva tam.
   Ako vyzerajú Vianoce u vás?
   Bude to možno trochu smiešne, ale my na Štedrý deň chodievame do ZOO v Bojniciach. Je to pre nás taká rodinná záležitosť. Určite niekto ostane doma, aby pripravil potrebné, my sme spokojní aj s málom (stačí nám, keď sa uvarí poriadny hrniec kapustnice). ZOO je otvorená, návštevníci tam už v tento deň nie sú a pre nás je to úžasná atmosféra - sme spolu, sme na výlete. Večer, keď sa uzimení vrátime, akoby sa k stolu, keď sa ponárame do tajomstva narodenia Pána Ježiša, prenášala ešte väčšia radosť.
   Vedia si chlapci z toho mála, čo majú, pripraviť nejaké darčeky?
   Určite. Tým najkrajším darčekom je ľudské srdce, to sú živé dary. To ostatné, čo dostávame, sú len symbolické dary. Motiváciu k tomu nám dáva Boh. Darčeky sú skromné, ale v očiach vidieť radosť a vďačnosť. Má význam vidieť, že človek môže niekoho potešiť aj drobnosťou.
   Čo by ste odkázali našim čitateľom?
   Najviac cítim tú duchovnú pomoc, o tú prosím pre každého z nás. Chcel by som povzbudiť čitateľov k tom, aby nikdy nikoho neodsudzovali. Každý človek má nesmierne veľkú hodnotu. Kedysi som mal aj ja zlý postoj voči týmto ľuďom, v tom zmysle, že to sú takí..., sami si za to môžu..., tak im treba... Dnes by som to už nedokázal urobiť. Každý z nás má iné okolnosti života a my ich nepoznáme. Práca s týmito ľuďmi mi pomohla viac si vážiť to, čo som dostal v rodine.

   Duchovnému otcovi Maslákovi ďakujeme nielen za rozhovor, ale aj za jeho obetavú službu, ku ktorej ho podnecuje Kristova láska, tak ako svätého Vincenta de Paul, ktorý ho na začiatku tejto jeho služby oslovil.

Sr. M. Alžbeta